Keď si spomeniete na kamarátov z mladosti, koľkí z nich odišli za hranice?
„Odhadujem to na takú pätinu spolužiakov zo strednej a z vysokej školy. Za komunizmu mi emigrovala aj dosť veľká časť rodiny do Španielska.“
Dnes pracujete v združení LEAF, ktoré sa snaží motivovať šikovných Slovákov na návrat z cudziny. Darí sa vám presviedčať ich?
„Nie je to o presviedčaní, my sa len snažíme prepojiť ľudí, ktorí chcú Slovensku pomôcť a zároveň podporiť Slovákov, ktorí o návrate uvažujú. Neťaháme ich však za nohu, aby sa vrátili späť. Začali sme s projektom, v ktorom sa snažíme vysokoškolským študentom v zahraničí ukázať, že aj na Slovensku je o nich záujem. Spolu so zamestnávateľmi vytvárame príležitosti, aby mohli nájsť zaujímavé stáže cez prázdniny alebo prácu v biznise, v štátnej správe i v treťom sektore. V roku 2013 sme tak umiestnili jedenásť a v roku 2014 už sedemnásť mladých ľudí, viacerí z nich študovali v Oxforde či v Cambridgei. Pilotne sme tento rok pomohli nájsť a pozvať späť na Slovensko aj staršieho človeka, ktorý pracoval v New Yorku, a vrátil sa pre lukratívnu ponuku manažovať súkromný investičný fond.“
Akú logiku má návrat pre ľudí, ktorí odišli do zahraničia za skúsenosťami?
„Veľa ľudí, ktorí odídu študovať von, často už na strednú školu, sa trochu odstrihávajú od slovenského pracovného trhu. Slovensko im už mnohokrát ako relevantná alternatíva na zamestnanie ani nenapadne. My sa snažíme vyslať signál, že aj na Slovensku sa dá zmysluplne pracovať. Keď sa napríklad na stáži osvedčia, môžu prísť znova a neskôr sa z toho môže vyvinúť aj obojstranne plnohodnotný pracovný vzťah. Stážami sa to len začína, postupne bude pribúdať viac možností pre skúsenejších ľudí.“
Aké stáže to sú?
„V poradenskej spoločnosti KPMG sme mali študenta, ktorý im pomáhal s analýzami a stratégiou pre ich nové startup štúdio, analytičku nám už dvakrát zobrali aj v U. S. Steele, právničku vo White & Case, v O2 zasa pracovali na stratégii a marketingu. Ľudia získavajú skúsenosti aj v treťom sektore či v štátnej správe, stážistov sme mali v Transparency International, ale aj v Národnej banke. Veľmi zaujímavá stáž bola na Ministerstve zahraničných vecí, kde sa náš stážista mohol podieľať na príprave slovenského predsedníctva v EÚ. Sú to všetko intelektuálne podnetné veci, nikto sem neprichádza variť kávu alebo posúvať balíky.“
Ako študentov vyhľadávate?
„Spočiatku sa ich snažíme vyhľadávať aktívne, cez Facebook, Linkedin, cez ich komunity v zahraničí alebo prostredníctvom rôznych stredoškolských sietí, cez ktoré stále komunikujú, napríklad zo Sučian, alebo GJH. Pomáhajú nám aj niektoré organizácie ako Slovenská akademická informačná agentúra, British Council, United World Colleges, Fulbrightova komisia, Nadácia otvorenej spoločnosti alebo Slovenská debatná asociácia. Dúfame, že čoraz viac sa o nás budú dozvedať aj z pozitívnych skúseností iných slovenských študentov v zahraničných komunitách.“
Ako reagujú na zrejme nečakanú ponuku na návrat?
„Väčšina reakcií ma presviedča, že to má zmysel. Narazili sme na veľa ľudí, ktorí chcú do toho ísť, hoci prázdninový návrat na Slovensko pôvodne nezvažovali. Sú to ľudia, ktorí svet vnímajú ako globálny trh a do zahraničia idú za kvalitnejšou univerzitou alebo pracovnou ponukou. Keď potom zistia, že aj na Slovensku môžu spraviť zaujímavý krok vo svojej kariére, mnohých to príjemne prekvapí.“
Ako táto myšlienka vznikla?
„Jednou z aktivít LEAF je príprava kampusového stredoeurópskeho gymnázia pre nadaných študentov. Náš program pre Slovákov v zahraničí vznikal ako reakcia na to, že aj keď urobíme kvalitnú školu, veľká časť jej absolventov zrejme odíde študovať na vysoké školy do zahraničia. Aby sme mohli dúfať, že šikovní absolventi budú raz rozvíjať krajinu, z ktorej pochádzajú, museli sme porozmýšľať, ako im pomôcť nájsť zaujímavé príležitosti aj doma. Ale určite to nie je len o nich. Schopných ľudí, ktorí by chceli byť so Slovenskom v intenzívnejšom kontakte, máme v zahraničí veľa už teraz. Tak prečo ich neosloviť? Oni môžu byť tí, ktorí budú posúvať spoločnosť dopredu, prinesú nové perspektívy, skúsenosti, schopnosti a kontakty.“
Potrebujeme na nabádanie ľudí na návrat špeciálnu organizáciu?
„Ľudia sa, samozrejme, vracajú aj bez nás. Do zahraničia však chodí študovať čoraz viac ľudí, naša krajina a ekonomika sa otvárajú, ľudia majú viac možností a peňazí, a tak to využívajú. My sme si povedali, že vytvoríme program, ktorý môže trochu pomôcť zvýšiť šance, aby sa viacerí z nich vrátili domov alebo aspoň ostali so Slovenskom v intenzívnejšom kontakte.“
Akí ľudia odchádzajú zo Slovenska v 21. storočí? Líšia sa od ich predkov?
„Charakter migrácie sa mení. V 18. a 19. storočí odchádzali predovšetkým za prácou, zväčša nekvalifikovanou, aby uživili svoje rodiny. V 20. storočí sa k nim pripojili aj politickí emigranti, v divokých 90. rokoch minulého storočia to zas bola často kombinácia politických dôvodov s obrovskými príležitosťami na Západe. Dnes už je emigrácia čím ďalej zdravšia, ľudia často odchádzajú preto, lebo chcú získať nové skúsenosti a spoznať nové obzory. V zahraničí často nachádzajú lepšie vzdelanie, uplatnenie v niektorých odboroch, ktoré u nás ani neexistujú, alebo kvalitnejšie vedecké laboratória a skúsenejších vedcov. Ak sa dokážu presadiť v zahraničí, väčšina z nich by sa zrejme dokázala zamestnať aj u nás. Oni však hľadajú na trhu pre seba čo najlepšiu príležitosť a tú často nachádzajú za hranicami.“
Ak ľudia čoraz viac odchádzajú za lepším vzdelaním a kariérou, znamená to, že sa stupňuje aj únik mozgov?
„Nemám rád pojem únik mozgov, mozgy neunikajú, ľudia sú slobodné bytosti. Áno, slovenská ekonomika sa otvára, ľudia čoraz viac cestujú a využívajú príležitosti. Ak sa nevracajú, môže to mať, samozrejme, dosah aj na našu ekonomiku. Bolo by preto chybou na to nezareagovať a nepovedať im, je skvelé, že odchádzate a získavate nové skúsenosti, ale vedzte, že doma máme o vás záujem. A aj u nás sú príležitosti, ktoré môžu byť atraktívnejšie, ako tie v zahraničí.“
Prejavuje sa odlev mozgov aj v každodennom živote krajiny?
„Ľudia sa pozerajú na odlev mozgov ako na nejaký existenčný problém, ako na hroznú vec. Ale to, že Slováci odchádzajú von a tam sa presadia, je predsa výborné. Ide len o to, ako tých ľudí spätne prepojiť so Slovenskom, aby prirodzene zvažovali aj návrat a aby fungovala cirkulácia.“
V čom nám títo ľudia chýbajú?
„Môžem to hodnotiť len z osobnej skúsenosti. Ľudia, ktorí zažili prácu v svetovej kvalite a stretli najrôznejších ľudí, majú zväčša širšiu perspektívu, vedia byť citlivejší k rozmanitosti, záleží im na tom, aby veci neboli len dosť dobré, ale perfektné. Väčšinou sú aj zdravo sebavedomí a neutápajú sa v tom, akí sme nešťastní a ako sa veci nedajú. Naopak, často prichádzajú s riešeniami, ako by sa urobiť dali. Sú to postoje, ktorých tu stále nie je dosť a čím viac takýchto ľudí tu budeme mať, tým pozitívnejšie môžu pomáhať Slovensko formovať. Určite tým nehovorím, že takíto ľudia na Slovensku nie sú. Je tu mnoho obdivuhodných ľudí, ľudí, ktorí robia skvelé veci aj bez toho, aby niekedy študovali alebo pracovali v zahraničí. Som však presvedčený, že ľudia zo zahraničnou skúsenosťou vedia byť veľkým prínosom.“
Je ich pridaná hodnota pre krajinu aj v know-how?
„Samozrejme, a nie iba v oblastiach, ktoré u nás len začínajú alebo sú v nich vonku oveľa ďalej. Ľudia s top skúsenosťami zo zahraničia vedia priniesť nielen svoje schopnosti, ale aj kontakty na odborníkov, dokážu vytvárať medzinárodné partnerstvá a nezriedka priniesť aj kapitál. A vedia priniesť aj nápady, poznajú, ako funguje biznis, pri startupoch dokážu s väčším nadhľadom odhadnúť, čo je medzinárodne konkurencieschopné.“
Čo má šikovných ľudí v dobrých pozíciách v zahraničí motivovať na návrat na Slovensko?
„Väčšina ľudí má dva typy motivácie, jedna je srdce a druhá rozum. Pri srdci je to asi jasné, veľa ľudí tu prežilo detstvo, majú tu rodinu, možno im starnú rodičia a chcú s nimi prežiť nejakú časť života. A možno sa v zahraničí nikdy necítia úplne doma. Ale srdce veľakrát nestačí. Zmysel návratu môže dať rozum. A to môže byť kombinácia konkrétnej príležitosti, ktorá človeku umožní osobný rozvoj, a možnosti zanechať po sebe stopu. Práve v tom máme určitú výhodu. Keď sa porovnáme s rozvinutými presýtenými ekonomikami ako sú USA, Anglicko alebo Francúzsko, tak na Slovensku ešte stále dosť veľa vecí chýba, a keď sa človek do nich pustí a niečo vytvorí, zanechá za sebou viditeľnejšiu stopu a môže povedať synovi, pozri čo tvoj otec urobil.“
Aké z tejto výhody vyplývajú profesijné príležitosti?
„Sme krajina, ktorá žije inováciami, pretože dobiehame vyspelejšie krajiny. Ale okrem vývojárov lietajúceho auta či inovatívnych spoločností, ako sú Sygic alebo Eset, sú u nás progresívne aj niektoré tradičnejšie sektory. Máme napríklad veľmi moderné bankovníctvo, ktoré môže vďaka malému trhu fungovať ako laboratórium, kde sa testujú nové veci. Veľké možnosti sú aj vo verejnej sfére. Reformy, ktoré u nás prebiehajú, sú veľmi dynamické. V Amerike zaberie zavedenie jednej reformy aj celý život, kým u nás ekonomické, dôchodkové či sociálne reformy prebiehali veľmi rýchlo a šikovní ľudia mali veľkú možnosť ich ovplyvniť. Príležitosť vidím aj v rozširovaní zahraničných spoločností. Mnohí si povedali, že využijú geografické a trhové výhody Slovenska, kde sa dajú zohnať kvalitní ľudia aj za menej peňazí a vytvorili u nás nejakú divíziu. Kedysi mali podnikaví ľudia príležitosti najmä v zahraničí, dnes majú veľké šance aj na Slovensku.“
Návrat domov pre mnohých znamená aj nižší plat, horšie služby či menej rozmanité voľnočasové aktivity. Čo im môže kompenzovať straty?
„To je veľmi individuálne. Samozrejme, že Bratislava nie je Paríž, Londýn, ani New York. Nie je to také kozmopolitné mesto, nie je tu toľko divadiel a reštaurácií ani toľko úzko špecializovaných výskumných centier. Na druhej strane, kvalita života u nás rýchlo rastie a platí to aj o platoch. Ak sa platy šikovných ľudí vo vyšších pozíciách porovnajú s nákladmi, Slovensko môže byť dokonca zasľúbenou krajinou. Mnoho ľudí, ktorí žili vo veľkých metropolách, si pochvaľuje aj pohodu života. Ak sa u nás človek dokáže rozčuľovať nad pätnástimi minútami strávenými v zápche, tak pre ľudí zvyknutých tráviť v autách aj hodiny, to môže znieť ako raj na zemi. Kvalita života na Slovensku a najmä v Bratislave či Košiciach môže byť naozaj veľmi vysoká, hoci je pravda, že to neplatí pre všetkých. Ak sa domov vráti opatrovateľka, ktorá tu sotva zarobí priemernú mzdu výrazne zaostávajúcu za európskym štandardom, jej pohľad bude určite iný.“
Dá sa v globalizovanom 21. storočí ešte apelovať aj na vlastenectvo?
„Na Slovensku je, žiaľ, vlastenectvo veľmi sprofanované. Má negatívnu asociáciu a je to veľká škoda. Vlastenectvo je aj o tom, či má človek vzťah k prostrediu, odkiaľ vyšiel a či ho chce pomôcť rozvíjať. Ak to tak je, je to veľmi pozitívna vec. A aj u nás žilo a žije veľa takých ľudí. Mnohí z nich sa na Slovensko vrátili zo zahraničia a nebyť ich, neboli by sme tou krajinou, ktorou dnes sme. O Štefánikovi asi hovoriť nemusím. Asi nám hneď nenapadne, že keby sa Štúr nevrátil z Nemecka, nemali by sme slovenčinu, keby sa Veselý nevrátil z Maďarska, asi by sme nemali Novú scénu, alebo z nedávnej minulosti, ak by sa Anton Zajac nepridal k ESET-u, pravdepodobne by táto špičková spoločnosť nenapredovala až takým tempom.“
Ľudia v cudzine často priznávajú, že cez známych či médiá vývoj na Slovensku vnímajú skôr negatívne. Je to objektívny obraz?
„Čo je objektívny obraz? Ja ho tiež určite nemám. Ale je fakt, že majú pravdepodobne menej informácií, ako máme my. Veľkú rolu navyše zohrávajú predsudky. Čím dlhšie je človek preč, tým menej času a energie na získavanie informácií o Slovensku má a pristupuje k ním čoraz selektívnejšie. Obraz o Slovensku je potom často formovaný predsudkami o tom, ako sa veci nedajú, aké mizerné sú tu platy, aké politické problémy dusia krajinu či ako tu bujnie korupcia. Áno, často je to pravda, no mnohé veci sa zlepšujú a podobné problémy trápia aj vyspelé krajiny. U nás Slovákov je to povzbudené aj prirodzenými sklonmi k sebafrustrácii, a preto o sebe radi takýto pesimistický obraz šírime. Ak potom ľudia žijú v pozitívnejšie naladenej spoločnosti, určite to len posilní ich pocit aké to musí byť na Slovensku hrozné.“
Máme ich čím presvedčiť, že Slovensko to nie sú len zlé opatrenia vlády a korupčné škandály?
„Musia sa o tom presvedčiť najmä sami. Samozrejme, prispieť k tomu môže každý z nás. Veľkú mieru zohrávajú aj inštitúcie a to, ako sa nám darí bojovať s korupciou a či bude politická kultúra u nás trochu zdravšia a slušnejšia. To sú veci, ktoré ovplyvňujeme najmä my na Slovensku. Bolo by skvelé, keby sme jedného dňa neboli atraktívni len pre Slovákov, ktorí odišli, ale aj pre cudzincov. Na druhej strane, aj ľudia vonku by mali bojovať s predsudkami, ktoré sú hlboko zakorenené. A to si vyžaduje, aby dali Slovensku šancu a snažili sa dozvedieť o tom, čo sa tu deje aj trochu viac ako len z titulkov na spravodajských serveroch. Ak sa o to nepokúsia, bude to škoda pre našu spoločnosť, ale možno aj pre nich samotných, lebo môžu zmeškať zaujímavú príležitosť, ktorú tu mali.“
Neodcudzia sa ľudia po istom čase krajine až príliš na to, aby sa chceli vracať?
„Stáva sa to a zrejme to naozaj súvisí aj s tým, ako dlho je človek preč. Ľuďom, ktorí sú preč dlho, sa zrejme vracia ťažšie. Odcudzenie však môže zažiť aj mladý človek, ktorý sa na Slovensko vrátil, a nenašiel tu správnu príležitosť. Vždy to súvisí najmä s tým, kam sa ten človek vráti, akými ľuďmi sa obklopí a či sa dokáže v tom prostredí cítiť dobre. A to sú veci, ktoré záležia aj od toho človeka samotného.“
Šikovní našinci v zahraničí na druhej strane pomáhajú šíriť aj dobrý obraz Slovenska. Nemá aj to svoj význam?
„Obrovský. A preto hovorím, že všeobecné presvedčenie o tom, aká je škoda, že ľudia odchádzajú, nie je celkom správne. Títo ľudia sú pre nás veľmi cenní aj vonku, pomáhajú našim študentom, dokážu otvárať dvere našim firmám a reprezentujú našu krajinu na úplne iných fórach ako oficiálni predstavitelia. Niektorí z nich pomáhajú aj prostredníctvom nášho programu neziskovkám na Slovensku. Veľmi veľa sa z ich skúseností učíme. Fantasticky to majú vymyslené aj Íri. Ich premiér sa pravidelne stretáva s krajanmi žijúcimi v zahraničí a radí sa s nimi. Mnohí z nich prinášajú do Írska cenné know-how a peniaze. Benefit pre krajinu majú teda títo ľudia aj vonku. Ak sa však rozhodnú vrátiť, ich prínos môže byť ešte o niečo praktickejší, a to nielen tým, že tu budú platiť dane. Môžu vplývať na ľudí okolo seba, vytvárať nové veci, scitlivovať okolie voči inakosti, vychovávať tu rodinu a možno sa aj zapájať do občianskeho a komunitného života.“
Za hranicami pracujú aj desiatky tisíc ľudí v menej kavalifikovaných pozíciách. Máme za nimi žialiť alebo skôr máme byť radi, že svojou aktivitou znížili nezamestnanosť?
„Ekonomicky je to otázka pre makroekonómov, ľudsky mrzí asi každého, keď mu odíde člen rodiny do zahraničia a celé roky ho nevidí. My sa snažíme orientovať na tých najšikovnejších ľudí, lebo veríme, že oni dokážu pomôcť aj tým ostatným. Že môžu pomôcť rozvíjať túto krajinu aj pre tých, ktorí nemali toľko šťastia, príležitostí alebo schopností.“
Budú za hranice tak húfne odchádzať aj kamaráti našich detí?
„Ak dnešný trend bude pokračovať, tak ich pravdepodobne bude ešte viac. No netreba sa toho báť, to, že ľudia odchádzajú, je naozaj skvelá vec. Zoberte si príklad Maďarska, ktoré sa snaží absolventov reštriktívne držať v krajine. Takáto politika mi pripadá absurdná v 21. storočí v Európe, kde veríme, že ľudia sú slobodné bytosti a mali by čo najviac robiť pre to, aby maximalizovali svoje šťastie a schopnosti. Takže, ak sa nestane nič hrozné, ľudia budú cirkulovať aj ďalej. Len nájdime spôsob, ako ich pozvať aj späť a ako im vytvoriť príležitosti, aby mohli zostať v kontakte s krajanmi, vedeli pomáhať a mohli byť aj hrdí na to, že sú zo Slovenska.“
Michal Piško
FOTO: GABRIEL KUCHTA